STRACH - krátka úvaha

 

Veľa premýšľam o téme STRACHU.Ako terapeut sa samozrejme s ľudskými strachmi stretávam často, vďaka yoge sa mi k nim však postupne výrazne mení postoj. Cez yogu sa mi totiž zdajú oveľa “hmatateľnejšie” a zároveň oveľa viac vypovedajú. Strach vnímam ako čosi, čo stojí “za chrbtom”. Čosi, čo je veľké, až desivé. Strach tušíme, predstavujeme si ho. Nechceme však voči nemu otočiť priamo tvár. A on si v tomto odvrátení veselo rastie, hrozivo zväčšuje svoje rozmery. My sme naopak pod jeho tiahou čoraz menší a “užší”. Často nás nenapadne otočiť sa mu tvárou v tvár a pozrieť sa do očí.
Uvediem príklad, ktorý zažívam takmer denne. Počas hodín yogy a pravidelnej praxe s ľuďmi vnímam, ako veľa yogínov prekonáva svoje obavy zo širšasany (stojky). Tí, ktorí stojku nikdy predtým nerobili (bez ohladu na ich vek, fyzické danosti, silu, kultúru práce s telom..), mi vždy “oznámia”, prečo ju robiť nevedia, nemôžu a nebudú. A keď sa nakoniec do nej postavia, vráti sa im až detská radosť, široký úsmev, často až dojatie. Napriek úvodnému strachu, občas až panike táto asana s dokonalou presnosťou vždy vylúdi úsmev na tvári, ba až eufóriu pozitívnych emócií či šťastia.
Prečo to celé píšem? Bez dlhých rečí moje zistenie znie:.. “Čím väčší strach si v sebe nosíme, tým radostnejšie nás rozozneje, keď sa naň dokážeme spriama zadívať. Odhalí nám totiž o nás aj veľa krásnych tajomstiev, ktoré pre jeho zdanlivú veľkosť nevnímame..
Aj preto yogu cítim ako cestu, nie cieľ.