⚡️ Stratou blízkeho človeka (a je v zásade jedno či rozchodom, rozvodom alebo v dôsledku smrti) je narušená naša ľudská najzásadnejšia potreba - potreba patriť.
⚡️K takejto podstatnej strate a k “stratenému” sa však neustále vzťahujeme. Často je ho plný priestor, v energii sme s ním paradoxne ešte viac, než to bolo “v hmote”...
⚡️Prejaviť však emócie navonok je často ťažké. Často sami nevieme, ako sa k nim postaviť - prejaviť/neprejaviť, plakať/neplakať, hovoriť o tom/mlčať…
⚡️ Rovnako bývajú zmätené aj reakcie okolia. V našej kultúre doslova nevieme tému straty či smrti oslovovať. Sme často paralyzovaní pri témach straty, smrti, smútku.
⚡️ Zvykneme voliť neutrálne témy podľa princípu “akoby sa to neudialo”.
🤍Neutrálne témy sa však nikdy nedotknú duše.🤍
⚡️ Alebo zvolíme rady, odporučenia..
⚡️Alebo hovoríme o tom, ako to máme my - teda čosi na štýl “Mne pomohlo toto…”…
Ani jedno však nepomáha…
⚡️Často opomeníname to najkľúčovejšie - jemné poukázanie na “cítim ťa, vidím ťa”, vyjadrené cez jednoduché objatie alebo spolubytie v tichu.
🤍V dotyku dlaní sa prepájajú srdcia. 🤍
A ako sa vysporiadať s prebytkom emócií (napr. neovládateľným plačom) alebo naopak s ich nedostatkom?
Jednoznačne platí … 🤍”Ak ukážeme zraniteľnosť, málokedy sa staneme zranenými.”🤍
Nebojme sa povedať ako prví - Neviem plakať.. alebo “Nedokážem ešte neplakať.” “Nemusíš vedľa mňa nič, len BUĎ. Ďakujem, že smiem byť sebou...”
A ako sa nastaviť v mysli, ktorá často potrebuje plán či zámer?
Ak prechádzame stratou, VŽDY je nám je v živote daná možnosť urobiť z toho celého ťaživého - to pomyselné “ČOSI”..
Cesta to býva kľukatá, pomalá, tŕnistá, ale veľmi vzácna.
Tento podcast je pre mňa osobne emočne najsilnejším aj preto, že Jarka Šulejová popisuje svoj konkrétny príbeh situácie, kedy jej v náručí zomrela maličká dcérka Adelka. Od jej obrovskej životnej a ľudskej paralýzy cez narodenie daľšieho dieťatka, založenie OZ Náručie, štúdia psychológie, napísanie knihy Adelka a Messi, cez veľa drobných situácií.
A Jarkin názor na to, čo naozaj pomáha?
Akokoľvek zdieľať - možno písať/maľovať/skúšať tvoriť. Kráčať dňom krok po kroku obyčajnými nevyhnutnosťami. Hýbať sa - vnímať pohyb ako kontakt s vnútornou silou. A najmä - spominať - nebáť sa toho, nevytesňovať, urobiť zo spomienok vlastný vzácny priestor.
Podcast si možno vypočuť tu:
