S láskou k nám, ženám

2.1.2021
·
Nina Menkynová

Nasledujúci článok bol napísaný ako rozhovor pre časopis Harmónia. Prečítať si ho môžeš aj TU.

U mužov sa hovorí o kríze stredného veku. U žien okolo štyridsiatky sa čoraz častejšie skloňuje výraz ženská transformácia. Čo to vlastne znamená?

U mužov bolo obdobie výrazných vnútorných životných zmien vždy trochu vtipne zjednodušované. A väčšinou spájané s hľadaním si novej, mladšej partnerky. Takmer žiadna, alebo len malá pozornosť bola venovaná tomu, prečo sa to tak vlastne deje. Bolo a čiastočne stále to je zaraďované do kategórie mužskej presilovky ega. Najmä my ženy, sme si zvykli trpko sa smiať z mužskej neschopnosti zvládať vypadávanie vlasov, či pribúdanie vrások. Prípadne sme mužov onálepkovali ako tých, ktorí si nevážia rodinné hodnoty.

Ako terapeutka pracujem rovnako s mužmi, aj ženami. A paradoxne počúvam veľmi podobné príbehy. Len akoby z “dvoch strán rieky”. Alebo inak – príbehy rozprávané dvoma rôznymi jazykmi. Avšak s podobnou silnou emóciou ukrytou v pozadí.  


Muži svoje vnútorné prežívanie zvyčajne oveľa zjavnejšie prezentujú navonok, možno to nazvať “cez nohy”. Inými slovami – dajú do akcie to, čo cítia. Začnú športovať, spoja sa s inými mužmi a zapadnú do partie podobne cítiacich (často bez potreby o tom hovoriť). Po ich boku sa naozaj často objaví nová/mladšia/krajšia partnerka. Svoj zmätok v sebe riešia akciou, ktorá máva podobu úteku, protest či útok proti tomu, čo nevedia riešiť.

Hovoríš o dvoch stranách rieky. Ako prebieha fáza „nespokojnosti“ u žien?

U žien táto fáza akejsi nespokojnosti v živote prebieha inak. Ženy veľa analyzujú a často dlho zvažujú aj ten najmenší krok. Väčšinou majú potrebu to, čo sa v nich deje, pomenovať. Zvyknú hľadať iné zdroje poznania. Začnú napríklad aj inak vnímať svoje telo. Spájajú sa s tým rodovým v sebe, so svojou ženskou líniou, ženskou energiou. Pýtajú sa otázky “Kto som? alebo “Aká vlastne som?”, “Čo vlastne žijem?”, “Kde som sa v tom celom vytratila?” Bývajú skôr smutné, utiahnuté, vinia sa zato, čo cítia. Dlho sa odhodlávajú k zmene a často si ju nedovolia. Alebo na tejto ceste potrebujú veľmi silnú podporu zvonka, aby urobili akýkoľvek prvý krok.

Čo by si ženám (ako terapeutka a zároveň žena presne v tomto veku) odporúčala? Dá sa z toho von bez toho, aby sme ubližovali či narúšali to, čo sme vytvorili?

Je veľa teórií, ktoré hovoria o tom, že si treba prejsť peklom, aby sme pochopili. Áno, k rastu potrebujeme poznanie, s tým sa stotožňujem. Avšak poznanie nemusí mať vždy ničiacu, smutnú či dramatickú podobu. Nemusíme ani odchádzať od rodiny, aby sme dokázali žiť sami za seba. Jednoducho nevnímam priamu úmeru medzi poznaním a bolesťou.

To, čo vnímam ako dôležité, je pripustiť si, že niečo nie je v poriadku. Chytiť situáciu do svojich rúk, nečakať, kým druhá strana pochopí a zareaguje. Vyjsť z komfortnej zóny, lebo komfort môže znamenať aj to, že sa stotožníme so svojou rolou večnej obete. Znie to možno zvláštne, ale my ženy sa vo vzťahoch často cítime ukrivdené, nevidené, nepočuté. Paradoxne však z týchto krívd až tak veľmi vykročiť von nechceme. Identifikujeme vinníka na druhej strane a “zmrzneme” v situácii. V týchto ženských príbehoch sú väčšinou muži páchateľmi, môžu takmer za všetko. Buď rozprávajú priveľa, alebo primálo. Nezaujímajú sa, alebo všetko riadia a kontrolujú. Nikdy nezoberú rolu otca podľa predstáv ženy, alebo naopak vychovávajú úplne inak.

My ženy dobre vieme, že naše ženské vojny sú síce tichšie, ale o to energeticky silnejšie, zákernejšie. Volíme väčšinou “pomalú smrť svojho nepriateľa”. Znie to desivo, však? Ak však chcem byť férová, je dôležité si to priznať. Kým muž rýchlo vytiahne nôž, žena varí jedovatý, hustý „lektvar.“ Smutné na tom je to, že sa v tom „lektvare“ často uvarí aj ona sama.


Ako sa pozeráš na rôzne ženské “hnutia”, spolky/kruhy/zoskupenia, ktoré sa stále častejšie vynárajú?

Myslím si, že tak ako muži potrebujú svoje mužské partie, takisto to platí aj o ženách. Kedysi ženy spoločne chodili do kostola, trhali perie a rozprávali sa o témach, kde mužské ucho nemalo priestor. Takisto sa ženy neplietli do rozhovorov mužom. Jednoducho sa rešpektovali vyhranené územia. Považovalo sa to za prirodzené a dokonca veľmi potrebné. Ak žena stratí predstavu o tom, že v jej živote všetko naplní muž/partner, príde výdych. Možno si o to lepšie „pokecá“ s priateľkou, v rámci sebaterapie vyupratuje byt, či upečie koláč so susedkou, alebo si v dobrej partii zabehá. Ženy rovnako potrebujú svoje ženské kruhy, ako muži mužské. Jednoducho priestor, kde sa na chvíľu hovorí jednotnou rečou.


Aké zmeny môžu zrelé ženy vo svojom živote urobiť, aby ďalšiu tretinu svojho života prežili tak naozaj?

Ženská odvaha a transformácia je o tom, že žena skúša rušiť zaužívané (často však pohodlné) vzorce. Dovoľuje si mať iný názor, bez potreby obviňovať, útočiť. Berie situácie do vlastných rúk. Dovoľuje si byť ženou, fungovať v cykloch, užívať si a komunikovať svoje prirodzené upanddowns (výkyvy). Utiahnuť sa, keď potrebuje byť sama. Vyhľadať iné ženy, keď túži po pochopení. Nebrať si vlastné deti ako kompenzáciu či náhradu partnerstva.

Rozlišovať svoju rolu ženy a nezlievať ju dokopy s rolou matky.

Z mojej terapeutickej skúsenosti žiaľ týmto rozdielom v rolách veľa žien úplne nerozumie.

Transformácia ženy zahŕňa aj zmenu pohľadu na muža/manžela/partnera. V tomto novom smerovaní už vieme, že muž nemusí (a ani by nemal) byť ten, od koho očakávame splnenie všetkých našich potrieb. Ak budeme čakať, že nám vymení žiarovku a vynesie smeti, a zároveň položí k našim nohám kyticu ruží, že nás bude počúvať, chápať, bude pozorný a pozve nás zároveň na romantickú dovolenku, asi väčšina z nás zostane sklamaných. Existuje princ na bielom koni. Nenosí však vo vrecku „šrobovák“.


Ako im v tomto môže pomôcť yoga? A vôbec, prečo práve yoga?

Už vyše 14 rokov učím yogu a mám svoju vlastnú yogovú prax. Aj keď pre mňa samu yoga bola a stále je doslova zachraňujúca, netvrdím, že to tak musí byť u každého.

Yogou sa môže stať čokoľvek – iná pohybová aktivita, duchovný smer, ale aj štrikovanie, pečenie či starostlivosť o psíka. Jednoducho niečo, čo človeku dodá pocit slobody, nezávislosti, čo ju skontaktuje so sebou samou. S pocitom, že je hodná lásky. Že jej má v sebe dostatok, dokonca prebytok. Že lásku môže rozdávať. Že s láskou môže vnímať aj nedokonalosť – vlastnú, alebo aj partnerovu.


Prečo je to pre teba yoga?

Yoga ma ukotvuje, keď lietam privysoko. Vďaka yoge mám disciplínu, ale zároveň si dokážem oveľa viac uvedomovať svoje telo a to, keď niečo nerobím s jeho zvolením. Yoga nepozná výhovorky. Stačí k nej podložka, nič viac netreba. A nezostáva len pri cvičení – yoga mení, posúva človeka na cestu sebapoznania.


Keď napríklad žena v 40-tke začína s yogou, čím by mala začať? Vnímaš nejaké limity? Čo vieme docieliť vďaka yoge?

V yoge nevnímam nejaké špeciálne vekové odporučenia. Ak pozorne počúvame svoje telo, ono nám všetko potrebné hovorí. U mňa cvičia veľmi mladí ľudia, ale aj muži/ženy po 70-tke. A verte, že s podobnou energiou a nadšením.

Samozrejme s vekom prichádzajú určité obmedzenia, alebo napríklad potreba zamerať sa pri cvičení na istú konkrétnu časť tela. Yoga v sebe nesie priestor, nehodnotí medzi správnym a nesprávnym. Tá istá asana v yoge môže mať nekonečne veľa rôznych variantov – pre každé telo existuje ten optimálny.

Yoga je energia, dych a pocit. Nie je to obrázok v knižke. A to je na nej to najvzácnejšie.

Vďaka yoge sa môžeme cítiť, že niekde patríme. Vďaka yoge môžeme mať pocit, že sme presne takí, akí máme byť. Na yogovej podložke sa stretáva rovné s rovným. Ani učiteľ nie je viac ako žiak. V yoge všetko zapadá. Ak človek mieri k pýche, yoga mu vždy dokáže trošku “zraziť hrebienok”. Ak sa má skôr tendenciu ponižovať, yoga mu naopak dovolí zažiť úspech. Práve preto verím, že yoga má otvorené brány pre kohokoľvek. Tak sa ju snažím aj učiť a prinášať medzi ľudí.