Tento článok bol napísaný pre časopis Moja Psychológia (marec 2019).
Ako deti sa učíme rozprávať, teda priraďovať slovám významy. Skúsenosťou a často intuitívne zisťujeme, že jedno a to isté slovo môže mať viacero podôb, viacero významov, dokonca aj úplne protichodných. V závislosti od kontextu môže znamenať čosi úplne iné. Ak sa dostaneme do tejto spletitej podoby a foriem slov, prichádza často k nedorozumeniam a hádkam. Muž prestáva rozumieť žene, matka dcére, kamarátstva a vzťahy sa narúšajú. Vytvárame si o tom druhom projekcie, mylné predstavy, vpúšťame do vzťahov strach, pomyselne sa „vyzbrojujeme”, aby sme boli pripravení na konflikt.
Stalo sa niekedy, že ÁNO ani zďaleka neznamenalo áno? A to aj napriek tomu, že bolo vyslovené? Stalo sa, že sme nezapočuli dôležitý odtieň vysloveného súhlasu? Nevycítili podstatu? Nezachytili kľúčový podtón, skrytú informáciu, jemné gesto či náznak?
Teóriu o tom, koľko z počutého rozhovoru naozaj vnímame cez slová samotné a koľko z toho počujeme práve cez to „nevyslovené” (teda cez neverbálnu či paralingvistickú komunikáciu), poznáme asi všetci. Až paradoxne znejúce čísla – len tridsať percent z povedaného obsahu naozaj počujeme a reálne zachytíme, a až sedemdesiat percent komunikácie vnímame neverbálne – nám však často veľa nehovoria.
Čo si máme pod týmito číslami predstaviť? Máme sa zmieriť s tým, že rozprávame, ale slová sa nedostávajú k prijímateľovi? Naše slová nemajú váhu, ktorú im prikladáme? Čo robíme v narábaní so slovom nesprávne?
Slovo samotné, a tu zámerne odhliadnuc od jeho významovej hodnoty, má naozaj vo väčšine prípadov oveľa menšiu obsahovú váhu než jeho forma, ktorou ho použijeme. Obsah slov je to, na čom sme sa v našom spoločenskom systéme my ľudia dohodli, ako budeme pomenúvať deje, predmety či javy okolo nás. Avšak to podstatné, teda to, čo naozaj počujeme, sa deje cez ich formu. A tá môže byť zakaždým iná. To naozaj dôležité prebieha akoby medzi vyslovenými slovami – v ich farbe, tóne, hlasitosti, dôraze. V gestách, ktoré ich sprevádzajú, v jemnej mimike.
Predstavme si to v alegórii, ako keď sa pečie chlieb. Podľa receptu sa pridajú vždy rovnaké ingrediencie v rovnakom pomere, a nakoniec sa chlieb pečie na rovnakej teplote stále ten istý čas. Avšak výsledná forma, chuť a podoba upečeného chleba nikdy nie je rovnaká. Vieme, že raz sa nám vydaril lepšie a cítime, kedy to nie je úplne „ono”.
Najlepším príkladom modernej doby sú emotikony. V písanej správe môžeme napísať jednoduché „áno”. Zmena sa však udeje vtedy, keď k nemu pridáme napríklad smajlíka so srdiečkom. Emócia z takejto správy zahreje adresáta pri srdci. Ak však k jednoduchému „áno” pridáme obrázok hlavy s rukami cez oči, je nám jasné, že napísané „áno” znamená katastrofu. Ak k pridanému smajlíku padá z oka slza, vieme, že naše „áno” je smutné.
Čoraz viac ľudí sa pohybuje často a dokonca radšej vo virtuálnom svete, teda bez priameho osobného kontaktu. Hypotéza z praxe hovorí, že náročnosť práce s hovoreným slovom môže byť jedným z podstatných dôvodov, prečo to tak je. Často je oveľa jednoduchšie poslať zamilovanú správu a pridať k nej kopu srdiečok a zaručene fungujúcich fráz, ako sa zadívať do očí a vysloviť tie správne slová, správnym tónom a v správnej chvíli. A najmä vystaviť sa reakcii, ktorá sa nedá vždy vopred predvídať. Veď predsa tá nás môže zaskočiť, nájsť nás zraniteľných, príliš „otvorených”, bez možnosti odstupu. Pod ťarchou reakcie druhej osoby sa môžeme cítiť strápnený, zahanbený, neprijatý, možno až odmietnutý.
Medziľudské vzťahy sú považované za tú najväčšiu životnú školu. V nich sa ukazuje naša ozajstná múdrosť, zrelosť, naša vnútorná sila, naše umenie vysporiadať sa so zranením, ale aj sila ega.
Vzťahy sú našimi zrkadlami. Vďaka vzťahom si o sebe vieme uvedomiť, či na útok odpovedáme útokom, lebo máme strach. Alebo volíme láskavé slovo, lebo veľmi dobre vieme, že bitka vyvolá len väčšiu vojnu.
Veľa prípadov manipulácie so slovom nie je nevyhnutne vedomou záležitosťou. V mnohých situáciách len nevieme, ako na to. V školách nás učia fyziku, chémiu a vybrané slová, avšak o sile a zraniteľnosti vo vzťahoch, práci s emóciami či vnútornými postojmi nám rozpráva iba život sám. A rečou veľmi priamou, často boľavou, bez prípravy. Život nás učí cez situácie, ktoré nám prihráva, cez ľudí, ktorí nám do našej životnej cesty vstupujú. Cez príbeh, ktorý nás necháva žiť, či sa nám to páči a či nie.
Čo sa naučiť odmietame, to nám podsunie znovu a znovu. Denno-denne dostávame posolstvá. Vzťahy sú ako poštové holuby, cez ktoré k nám prilietajú správy o nás samých – o našich posunoch vpred či zastaveniach. Slová sú a často bývajú kľúčom. Aké dvere nimi otvárame, to si vyberáme sami – vedome či podvedome.
Už starí Toltékovia považovali slovo za tú najmocnejšiu, až magickú silu. Silu, ktorá tvorí. Sila slova záleží na energii, ktorú mu v daný moment dáme, ktorou ho „nabijeme”. Slovom si navzájom dokážeme pohladkať dušu. Slová lásky, vďaky, nehy dokážu vo vzťahoch zázraky. Známa veta z biblie „Povedz iba slovo a duša mi ozdravie…” nesie v sebe obrovskú silu pravdy.
Cez slovo dokážeme darovať nádej, povzbudiť. Slovo nás nič nestojí. Vnímať hodnotu slova, vnímať jeho tvorivú silu, skryté možnosti, ktoré nám ponúka, nám môže začať výrazne meniť život. Môže vo veľkej miere vplývať na naše vzťahy, meniť naše postoje, prinášať nám do života radosť. Ak sa teda chceme rozhodnúť práve pre ňu.
Na druhej strane však jedným slovom dokážeme zobrať dôveru, narušiť stabilitu. Zraniť, zneistiť. Len jemne zmeníme tón a slovo zrazu znamená čosi úplne iné. Do chvíľky šťastia dokážeme jedným slovom vniesť trpkosť. Jedným slovom dokážeme úplne otočiť smer toho, ako sa daný vzťah vyvíjal. Ak to isté slovo povieme útočne, hlasno, príliš rázne alebo v nevhodnú chvíľu, namiesto pohladenia ním udrieme. Toto sa však často nedeje slovom samotným, ale spôsobom, akým ho vyslovíme. Čo v ňom zdôrazníme, s akým zámerom ho použijeme.
Manipulácia, slovičkárenie, hranie sa s počutým, prekrúcanie. Takéto situácie zažíva každý z nás. Tento priestor, ktorý slová tiež umožňujú, je zradný a vyhráva v ňom vždy ten slovne obratnejší. „Neodpovedaj na položenú otázku, ale povedz to, čo potrebuješ povedať ty!” – to je jedno z jeho „šikovných” pravidiel, ktoré sa často využíva v slovnej politike. Za manipuláciu so slovom môžeme považovať všetko, kde slovo a jeho význam nie je v súlade s emóciou, ktorú vyvoláva.
Poznáte situáciu, keď áno znamenalo nie? Takmer každý z nás sa práve teraz trpko pousmial a svorne pritakávame. Zoberme si ako príklad partnerské vzťahy.
Konflikty či vzťahové situácie typu „Ty si predsa povedal/a, že môžem ísť večer preč! Prečo sa teda teraz hneváš?“ sa dejú takmer denno-denne. Zoberieme „áno” svojho partnera a prehliadneme zjavný smútok v očiach, odmietnutie v geste, tichý protest alebo až skrytý, ale hlboký hnev. Kto sa v tom má vyznať? Čo sa od nás vlastne čaká? Odkiaľ máme vedieť, čo znamenajú tieto signály? A podľa čoho sa rozhodnúť, ako na ne reagovať?
V psychológii sa pre situácie, kde nastáva slovný a telesný nesúlad, používa pomenovanie DVOJIT¯ SIGNÁL (double signal). Symbolizuje nekongruentnosť, nesúlad, protichodné/paradoxné reakcie.
Uvediem krátky príklad. Matka dieťaťu hovorí: „Ľúbim ťa”. Avšak v rovnakej chvíli telom/rukami odtláča jeho objatie.
Slovne dostáva dieťa informáciu o láske, cez telo je však odmietané. Ocitá sa vo svete zdvojených informácií. V takom priestore vládne neistota. V takom priestore nie je nič isté a zároveň všetko je možné. Neistota prebúdza strach. Strach odtláča lásku, vytvára projekcie, zavádza. Poukazuje na problém. Núti „vyzbrojiť sa”, lebo nevieme, čo čakať. Vo výchove detí sa tento jav v komunikácii často dáva do súvislosti až s výskytom bipolárnych porúch či psychóz.
Pri workshopoch zameraných na komunikačné techniky sa robieva cvičenie, ktoré ukazuje dôležitosť formy slova. Teda toho, čo je ešte dôležitejšie ako význam povedaného.
V tomto cvičení dvojica ľudí navzájom stojí chrbtom voči sebe a nevidia si do tvárí. Ich úlohou je len vysloviť úvodný pozdrav a prvú vetu v rozhovore. Ten, ktorý hovorí, dostáva inštrukciu vysloviť prvý pokus s úsmevom na perách. V druhej fáze je jeho úlohou byť zamračený, vážny vo svojej mimike, a to počas opakovania rovnakých úvodných viet. Úlohou druhého človeka je pomenovať, čo z kratučkého rozhovoru cítil, aj keď svojho spoločníka nevidel.
Výsledkom cvičenia je istota, že takmer každý z nás úsmev „počuje”. A počujeme dokonca aj zamračenosť. Pocit z podoby hovoreného prebíja význam slov – vystupuje výraznejšie, než čakáme. Ľahko prijímame povedané slová, keď za nimi necítime hrozbu, ale naopak, nesú v sebe ľahkosť. A opačne, keď v nás počuté vyvolá neistotu, nepokoj, neváhame si obsah „zväčšiť”, prikrášliť k horšiemu, vytvoriť väčšiu ako reálnu hrozbu.
Poznáte obrázok mačky, ktorá vrhá tieň leva? Často pred strachmi utekáme, nechávame ich za svojím chrbtom a ony v tomto tieni zväčšujú svoje rozmery. Z mačky rastie lev, nebezpečná šelma. My len utekáme, bojíme sa zastaviť a obzrieť, pozrieť sa mu do tváre. Z leva sa stáva obor s hroznou tvárou, ktorá v našich predstavách stále viac a viac ožíva a mocnie. Až keď sa zastavíme, obzrieme a nadýchneme sa, môžeme uvidieť našu známu mačku, ktorej tieň sa len s nami pohral a my sme „naleteli” svojej predstave, ilúzii toho, čo strach vyvolal, projekcii.
Poďme sa ešte raz pozrieť na SLOVO cez praktický príklad... Už len vysloviť meno človeka sa dá toľkými spôsobmi.
Ak vyslovíme meno svojho partnera nežne, ten sa začne cítiť plný lásky, vnímajúci a dávajúci lásku.
Keď ako matka vyslovím meno svojho dieťaťa prísne, dieťa väčšinou ihneď spozornie. Tónom hlasu vnášam neistotu do jeho konania, zastavujem ho pred nebezpečenstvom, mám cieľ ho zvukom jeho mena chrániť alebo vystríhať. Jeho menom mu dokážem povedať – „toto nie”, teda vydať zákaz, obmedzenie.
Skríknutím mena dieťaťa ho dokážeme zahanbiť. Ale aj naopak – namotivovať, vybudiť k výkonu. Pri športových súťažiach skandujeme mená obľúbeného klubu či daného hráča. Ten presne cíti, aká dôvera je mu dávaná, akej pozornosti sa mu dostáva. Cez túto tvorivú silu slova a skrytej energie v ňom dokáže ísť často za svoj fyzický limit, prekonať svoje obmedzenia, ísť za hranicu možného.
Ozajstná práca so slovom je čosi, čo zasahuje až k hranici umenia. Učia sa ju herci, spíkri, politici, advokáti, učitelia, mediálne prezentovaní ľudia – teda tí, ktorí slovom potrebujú zasiahnuť, strhnúť, presvedčiť, zaujať, motivovať, vytvárať emóciu, získať moc a vplyv. To podstatné prebieha v priestore medzi slovami. V priestore medzi nádychom a výdychom, kým sú slová vyslovované. Teda tam, kde sa tvorí ich podoba, tón, zvuk, odtieň, farba a tempo. Tam, kde sa podvedome rozhodujeme, ako dané slovo môžeme použiť. A čím sa SLOVO v komunikácii môže stať.
„Neuverme slovám. Poďme do ich medzier, poďme do priestoru, kde sa rodia. Poďme do ich hĺbok, čím sú tesne predtým, než nájdu tvar.”
S láskou, nina 🤍
